Home Katedry

Podklady k výučbe v zimnom sem. 2015/2016 Občianske právo hmotné II – rodinné právo

PDF
Tlačiť

 

  Podklady k výučbe v zimnom sem. 2015/2016

 

Občianske právo hmotné II – rodinné právo 


JUDr. Róbert Dobrovodský, PhD., LL.M.  ©


NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 1/2010-57

Zákon o rodine (znenie bez Nálezu ÚS SR PL. ÚS 1/2010-57)

 

 

Číslo podkladu

Názov podkladu (PRIEBEŽNE DOPĹŇANÉ!)

1

BLAHA DIEŤAŤA - (princíp najlepšieho záujmu dieťaťa) - otázky a odpovede detí

2

II. ÚS 568/06 ROZHODNUTIE ÚS ČR

3

Dohovor OSN o právach dieťaťa

4

Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Lucie NICHOLSONOVEJ, Juraja DROBU a Martina POLIAČIKA na vydanie zákona o registrovanom partnerstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov  - Parlamentná tlač 208

4a Hlasovenie Národnej rady Slovenskej republiky dňa 6.11.2012 - návrh neprešiel   http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasovanie&ID=31058

5

§ 178a ABGB - BERÜCKSICHTIGUNG DES KINDESWOHLS

6

Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

7

Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (Nariadenie Brusel IIa)

 

z rozhodovacej činnosti ESD k nariadeniu Brusel IIa: O prekážke začatej veci a o súvisiacich konaniach platí, že ak sa vedú konania týkajúce sa rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý. Pokiaľ ide o konania týkajúce sa rodičovských práv a povinností k tomu istému dieťaťu a s rovnakým predmetom konania na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, súd, ktorý začal konať ako druhý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu (čl. 19 nariadenia). Výnimočne, a to v naliehavých prípadoch nariadenie súdom, ktoré nemajú právomoc rozhodnúť, umožňuje prijať predbežné opatrenia (ochranné opatrenia) vo vzťahu k osobám alebo k ich majetku v súlade s ich vnútroštátnym právom. Platnosť týchto opatrení zanikne, len čo súd členského štátu, ktorý má právomoc rozhodovať vo veci samej, prijal opatrenia, ktoré považoval za primerané (čl. 20 nariadenia). Práve ustanovenie čl. 20 o predbežných (ochranných) opatreniach bolo predmetom rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-403/09 Detiček proti Sgueglia z 23. decembra 2009. Súdny dvor v tomto prípade dospel k názoru, že nariadenie neumožňuje súdu jedného členského štátu vydať predbežné opatrenie týkajúce sa rodičovských práv a smerujúce k zvereniu dieťaťa do starostlivosti rodiča po tom, čo súd iného členského štátu, ktorý je príslušný rozhodnúť vo veci samej, už vydal rozhodnutie dočasne zverujúce toto dieťa do starostlivosti druhému rodičovi, pričom toto rozhodnutie sa stalo vykonateľným na území členského štátu, ktorého súd sporné opatrenie vydal.

8

Rozhodnutie ESD vo veci C‑497/10 Barbara Mercredi proti Richardovi Chaffeovi z 22. decembra 2010

9

Dohovor o medzinárodnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny z 23. novembra 2007

10

DOHOVOR O PRÁVOMOCI, ROZHODNOM PRÁVE, UZNÁVANÍ A VÝKONE A SPOLUPRÁCI
V OBLASTI RODIČOVSKÝCH PRÁV A POVINNOSTÍ A OPATRENÍ NA OCHRANU DIEŤAŤA z 19.10.1996

10a

Podrobnejšie k téme internacionalizácie a europeizácie rodinného práva pozri:

DOBROVODSKÝ, R.: Občianske právo hmotné 1. vyd. - Bratislava : Iura Edition, 2010 ISBN 978-80-8078-346-4

CSACH, K. – ŠIRICOVÁ, Ľ.: Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného, Košice 2011, ISBN 978-80-7097-880-1, s. 172 - 201 a s. 196 - 198. dostupné na:

http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_18.pdf

11

CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE

12

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

13

PRINCIPLES OF EUROPEAN FAMILY LAW REGARDING DIVORCE AND MAINTENANCE BETWEEN FORMER SPOUSES

14

GRUNDSÄTZE ZUM EUROPÄISCHEN FAMILIENRECHT FÜR EHESCHEIDUNG UND NACHEHELICHEN UNTERHALT

15

PRINCIPLES OF EUROPEAN FAMILY LAW REGARDING PARENTAL RESPONSIBILITIES

16

PRINZIPIEN ZUM EUROPÄISCHEN FAMILIENRECHT BETREFFEND ELTERLICHE VERANTWORTUNG

17

CASE OF BURGHARTZ v SWITZERLAN

18

CASE OF COSSEY v THE UNITED KI

19

CASE OF F v SWITZERLAND

20

CASE OF CHRISTINE GOODWIN v TH

21

CASE OF REES v THE UNITED KING

22

CASE OF STJERNA v FINLAND

 

 

Právne vety judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

k ustanoveniam čl. 8, 12 a 14 Európskeho dohovoru o

ľudských právach a slobodách v roku 1950

 

23. Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 Európskeho dohovoru) a právo na uzavretie manželstva (čl. 12 Európskeho dohovoru) sú najvýznamnejšími nástrojmi ochrany ľudských práv a slobôd, ktoré osoby realizujú pri vytváraní a usporadúvaní svojho súkromného života. Podľa ustanovenia článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štáty viazané Európskym dohovorom majú povinnosť prijať účinné ochranné nástroje na rešpektovanie súkromného a rodinného života nie len vo vzťahu k obyvateľom, ale aj v horizontálnych vzťahoch t.j. vo vzťahoch medzi obyvateľmi navzájom. Právom na rešpektovanie súkromného života sa jednotlivcovi garantuje možnosť rozvoja osobnosti a napĺňania svojich potrieb (prípad Deklerck proti Belgicku – rozhodnutie zo dňa 1. júla 1980). Jednotlivcovi sa majú vytvoriť podmienky na založenie a vedenie súkromného života bez ingerencie štátu a to aj vtedy keď vzťah medzi jednotlivcami je založený len na sexuálnej báze (porovnaj prípad J.H. proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie z 25. septembra 2001). Pod ochranu rodinného života podľa článku 8 patria predovšetkým manželské a mimomanželské (faktické) životné spoločenstvá osôb odlišného pohlavia s manželstvu podobnými atribútmi (najmä trvalosť vzťahu). Rodinou v zmysle čl. 8 Európskeho dohovoru sa za každých okolností rozumie zosobášený pár s deťmi alebo aj bez detí (porovnaj prípad Keegan proti Írsku - rozhodnutie z 26. mája 1994). Zosobášený pár požíva ochranu aj vtedy keď ešte nežije v spoločnej domácnosti (porovnaj prípad Abdulaziz, Cabales a Balkandali proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie z 28. mája 1985). Význam rozhodnutia Kroon a ostatní proti Holandsku (rozhodnutie z 27. októbra 1994) spočíva okrem iného i v tom, že Európsky súd v ňom vymedzil faktory pojmu rodinný život nezosobášených osôb akými sú existencia spoločnej domácnosti, dĺžka súžitia v nej a väzby partnerov prostredníctvom ich spoločných detí. I keď vzťah zosobášených rodičov ako rodinný vzťah zaniká rozvodom manželstva, vzťah medzi dieťaťom a jeho rodičom spadajúci pod rodinný život začína ipso iure narodením bez ohľadu na to či rodičia dieťaťa spolu žijú (porovnaj prípad Berrehab proti Holandsku - rozhodnutie z 21. júna 1988). Ochranu požíva rodina tvorená dieťaťom a jeho nevlastným rodičom (porovnaj prípad X., Y. a Z. proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie z 28. októbra 1998), pestúnmi či príslušníkmi tzv. širšej rodiny (blízki príbuzní) kam judikatúra zaradila napríklad dospelé osoby žijúce s rodičmi alebo súrodencami (porovnaj prípady Boughanemi proti Francúzsku - rozhodnutie z 24. apríla 1996 a Maslov proti Rakúsku - rozhodnutie z 23. júna 2008) alebo strýka a neter.   

 

 

 

24. I keď z počiatku životné spoločenstvá osôb rovnakého pohlavia judikatúra zaraďovala pod ochranu súkromného života, vzhľadom na vývoj spoločenskej reality sú páry osôb rovnakého pohlavia chránené v rámci rodinného života (prípad P.B. a J.S. proti Rakúsku – rozhodnutie z 22. júla 2010).

   

25. Zvýšená miera migrácie v posledných desaťročiach spôsobila vznik rodín cudzincov. V dôsledku toho sa vyvíja rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúca sa posudzovania súladu cudzineckoprávnych zásahov štátu do rodinného života osôb – cudzincov s Európskym dohovorom. Týmito zásahmi sa rozumejú tresty vyhostenia či zákazu pobytu cudzincovi na území štátu, kde rodina cudzinca žila. Podľa čl. 8 ods. 2 Európskeho dohovoru štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom, a je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme vnútroštátnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Práve záujem vnútroštátnej bezpečnosti a predchádzanie zločinnosti sú najčastejšími dôvodmi zásahov. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vychádza zo zásady, že štát je oprávnený vyhostiť zo svojho územia páchateľa trestného činu a pritom nemusí rešpektovať jeho vôľu alebo vôľu príslušníkov jeho rodiny o vedení rodinného života práve na území dotknutého štátu. Na druhej strane vedenie súkromného a rodinného života chráni cudzincov pred neoprávneným vyhostením z krajiny (porovnaj prípad Üner proti Holandsku - rozhodnutie z 18. októbra 2006). Európsky súd pre ľudské práva preto vymedzil viacero kritérií, ktoré by štátne orgány mali brať do úvahy pri vyhosťovaní osoby. Okrem všeobecného princípu primeranosti majú mať na zreteli stupeň spoločenskej nebezpečnosti, spätosť vyhosťovaného s krajinou pôvodu, jeho správanie po spáchaní činu, štátnu príslušnosť vyhosťovaného, najmä so zreteľom na možnosť viesť rodinný život v krajine pôvodu, situáciu v rodine (napr. dĺžku manželstva, vek manželov, počet detí pochádzajúcich z manželstva a pod.), ako aj možnosť spravodlivo očakávať, aby manžel alebo manželka spolu s deťmi nasledovali vyhosťovaného do krajiny jeho pôvodu (porovnaj prípad Chair a ostatní proti Nemecku - rozhodnutie z 06. decembra 2007). Osobitne sa má nazerať na prípady vyhostenia cudzincov tzv. druhej generácie. Na mysli sa majú cudzinci, ktorí síce majú občianstvo krajiny pôvodu svojich rodičov avšak tým, že sa narodili a vyrastali v inej krajine, ku krajine svojho občianstva stratili väzbu. Títo cudzinci majú zvýšenú ochranu pred vyhostení z krajiny, aj v prípadoch, že v nej spáchali trestný čin (porovnaj prípad Moustaquim proti Belgicku - rozhodnutie z 18. februára 1991).

 

26. Právo na uzatvorenie manželstva po zmene pohlavia: Právo na uzavretie manželstva znamená právo na výber, či muž a žena uzavrú, alebo neuzavrú manželstvo, a zároveň toto právo zahŕňa zákaz adresovaný štátom vytvárať prekážky, ktoré by bránili uzavretiu manželstva. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu manželstvo, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v zásade štáty, ktoré sú signatármi Európskeho dohovoru, vychádzajú z tradičného chápania manželstva ako právneho a biologického zväzku medzi mužom a ženou (prípad Rees proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie z 25. septembra 1986). Takisto rozhodol, že ochrana práva podľa čl. 12 sa netýka transsexuálov. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa Európsky súd pre ľudské práva ešte vždy pridržiaval spomenutej judikovanej doktríny. Zákaz uzavrieť manželstvo uložený osobe, ktorá ho chcela uzavrieť s osobou pohlavia totožného s pohlavím pred zmenou pohlavia, nie je porušením práva podľa ustanovenia čl. 12 z dôvodu, že toto ustanovenie vychádza z tradičnej koncepcie uzavierania manželstva osobami odlišného pohlavia (prípad Cossey proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie z 29. augusta 1990. O desaťročie neskôr vo vzťahu k danej otázke však súd zmenil svoju judikatúru. Z dôvodu medicínskeho pokroku pri transexuálnych operáciách a úplnej možnosti prevzatia sociálnej roly osoby zmeneného pohlavia, Európsky súd pre ľudské práva už pri výklade pojmov použitých v čl. 12 („muž a žena“) nevychádzal z pohlavia získaného pri narodení. Rozhodujúce je pohlavie po operácii, teda v čase uzavretia manželstva (prípady I. proti Spojenému kráľovstvu a Goodwin proti Spojenému kráľovstvu, obe rozhodnutia z 11. júla 2002). Z uvedenej judikatúry však nemožno vyvodzovať, že štáty sú povinné umožniť homosexuálom uzatvárať manželstvo či vytvoriť právny rámec pre ich súžitie (prípad Schalk a Kopf proti Rakúsku – rozhodnutie z 24. júna 2010). Zároveň však súd v tomto prípade konštatuje, že súžitie osôb rovnakého pohlavia v intímnom zväzku spadá pod ochranu rodinného života podľa článku 8 rovnako, ako súžitie osôb odlišného pohlavia.

   
 

27. Právo na uzatvorenie manželstva - prekážky legislatívy: Pri vytváraní formálno-materiálnych prekážok a podmienok majú štáty pomerne široké možnosti, aby svojím vnútroštátnym právom upravili podmienky na uzavretie manželstva, ktoré sa týkajú napríklad veku, stupňa príbuzenstva medzi snúbencami či duševného stavu. Štáty v závislosti od kultúrnych tradícií spoločnosti môžu ustanoviť určité formálne požiadavky týkajúce sa priamo sobášneho obradu. Na rozdiel od týchto zákonných podmienok (hmotnoprávnych či formálnych), ktoré sú akceptovateľné v rámci voľnej úvahy štátu, štát nesmie vytvárať ďalšie prekážky brániace uplatňovaniu práva na uza­vretie manželstva. Typickým príkladom môže byť sankcionovanie za časté rozvádzanie sa a opätovné uzavieranie manželstiev. V prípade F. proti Švajčiarsku (rozhodnutie z 18. decembra 1987) bol sťažovateľom štyrikrát ženatý švajčiarsky občan. Predmetom sporu bol trojročný zákaz znova sa oženiť, ktorý mu uložil súd v Lausanne. Švajčiarske súdy mohli rozhodnúť o uložení tzv. trestnej čakacej lehoty (Strafwartefrist) podľa čl. 150 švajčiarskeho občianskeho zákonníka (ZGB). Pre jeho nesúlad s čl. 12 Európskeho dohovoru bolo uvedené ustanovenie zrušené.

27a: Znenie zrušeného ustanovenia sporného článku 150 švajčiarského Občianslého zákonníka v znení platnom do 26.6.1998

"When granting a divorce the court shall fix a period of not less than one and not more than two years during which the party at fault shall not be entitled to remarry; where the divorce is granted on the ground of adultery, this period may be extended to three years.

The period of judicial separation ordered by the court shall be included in this period."

Pozri zákon, ktorým sa ustanovenie ruší:  http://www.admin.ch/ch/d/as/1999/1118.pdf

Judikatúra Európskeho súdu nesmeruje k povinnosti štátov Európskeho dohovoru umožniť homosexuálom uzatvárať manželstvo či vytvoriť právny rámec pre ich súžitie (prípad Schalk a Kopf proti Rakúsku – rozhodnutie z 24. júna 2010). V predmetom prípade súd konštatuje, že súžitie osôb rovnakého pohlavia v intímnom zväzku spadá pod ochranu rodinného života podľa článku 8 rovnako, ako súžitie osôb odlišného pohlavia.

Neskončený prípad: Chapin a Charpentier proti Francúzsku (č. 40183/07): Manželstvo uzavreté medzi dvomi mužmi primátorom mesta Mégles bolo súdmi vyhlásené za neplatné.

   
 

28. K princípu rovnoprávnosti manželov: Právna úprava privilegovaného postavenia manžela („hlavy rodiny“), ktorý napríklad udeľoval manželke súhlas na uzavretie pracovnej zmluvy alebo ktorý určoval miesto pobytu rodiny, je v súčasnosti v Európe už minulosťou. S výnimkou Turecka a donedávna aj Švajčiarska, kde priezvisko manžela je automaticky spoločným priezviskom manželov, vo všetkých ostatných krajinách platí princíp rovnoprávnosti manželov. Otázka, či ženy po uzavretí manželstva môžu naďalej používať ich rodné priezvisko alebo či musia používať len priezvisko manžela, zamestnávala Európsky súd pre ľudské práva už dlhšie. Súd od začiatku judikoval, že právo na meno (priezvisko) sa považuje za súčasť rodinného a súkromného života v zmysle ustanovenia čl. 8 Európskeho dohovoru (prípad Stjerna proti Fínsku – rozhodnutie z 25. novembra 1994). V nadväznosti na uvedené rozhodnutie súd funkciu obligatórnosti používania priezviska manžela jeho manželkou na vyjadrenie jednoty rodiny nepovažoval za dostatočné zdôvodnenie diskriminačnej legislatívy Švajčiarska (prípad Burghartz proti Švajčiarsku – rozhodnutie z 22. februára 1994). Švajčiarsko, na rozdiel od Turecka, ktorého právny poriadok dodnes nepripúšťa, aby si žena po uzavretí manželstva ponechala svoje rodné priezvisko (čo súd považoval za diskriminačné aj v prípade Tekeil proti Turecku – rozhodnutie z 16. novembra 1994), však medzičasom reformovalo svoju právnu úpravu tak, aby vydatej žene umožňovala používať svoje rodné priezvisko spolu s priezviskom manžela..

   
 

29. K postaveniu faktických životných spoločenstiev: Pokiaľ ide o majetkové právne vzťahy, ak právny poriadok neobsahuje osobitnú právnu úpravu faktických životných spoločenstiev, aplikujú sa na ne všeobecné inštitúty občianskeho práva (napr. úprava podielového spoluvlastníctva, spoločného nájmu bytu, nepomenovaných zmlúv). Rovnako to platí o vzťahoch k deťom narodeným mimo manželstva. Posudzovanie majetkových právnych vzťahov medzi partnermi faktického životného spoločenstva bolo predmetom rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý považoval zdôvodnenie nerovnakého zaobchádzania manželov a nemanželských partnerov pri rozhodovaní o spoločnom nájme bytu potrebou ochrany tradičnej rodiny za primerané a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru (prípad Saucedo Gomez proti Španielsku – rozhodnutie z 26. januára 1998).

   
 

30. K porušeniu rodičovských práv homosexuálne orientovanej osoby: Vo vzťahu k právu na rodinný život podľa článku 8 Európskeho dohovoru sa Európsky súd pre ľudské práva zaoberal porušením rodičovských práv homosexuálne orientovanej osoby, ktoré sa týkalo výchovy vlastného dieťaťa. Súd skonštatoval, že ak portugalské orgány pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti matky prihliadali na homosexuálnu orientáciu otca, nemožno to tolerovať a považuje sa to za porušenie zásady nediskriminácie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru (prípad Salgueiro Da Silva Mouta proti Portugalsku – rozhodnutie z 21. decembra 1999).

V prípade J.M. proti Spojenému kráľovstvu (rozhodnutie z 28.septembra 2010) Európsky súd konštatoval porušenie článku 14 Európskeho dohovoru z dôvodu, že súd nezobral pri posudzovaní jej žiadosti o zníženie výšky vyživovacej povinnosti voči spoločným deťom zverejným jej bývalému manželovi do osobnej starostlivosti skutočnosť, že žila v intímnom zväzku s inou ženou. To aj napriek tomu, že vtedy platná právna úprava za dôvod zníženia vyživovacej povinnosti považovala vstup rodiča do nového manželského alebo mimomanželského zväzku. Dôvodom však nebol vstup do zväzku osôb rovnakého pohlavia.

Európsky súd sa zaoberal i otázkou adopcie dieťaťa homosexuálne orientovanou ženou. V rozhodnutí E.B. proti Francúzsku (rozhodnutie zo dňa 22. januára 2008) bolo konštatované porušenie článku 14 v spojením s článkom 8 z dôvodu, že francúzske orgány vzali pri posudzovaní žiadosti o adopciu ako rozhodujúcu homosexuálnu orientáciu sťažovateľky. A to aj napriek tomu, že francúzske právo umožňuje adopciu dieťaťa samostatnou osobou.

   
 

31. V minulosti rozšírená diskriminácia detí narodených mimo manželstva bola vo väčšine krajín odstránená vzhľadom na ústavný zákaz diskriminácie. Dôležitým impulzom na zrušenie diskriminácie v niektorých krajinách bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1979, ktorý vo svojom zásadnom prípade Marckx proti Belgicku (rozhodnutie z 13. júna 1979) týkajúcom sa nelegitímnych detí (illegitimate childs) konštatoval, že nie je žiadny rozdiel medzi rodinou legitímnou a prirodzenou, ktorú v konkrétnom prípade tvorila slobodná matka so svojím dieťaťom. Štát je povinný uskutočniť legislatívne opatrenia vedúce k tomu, aby sa nelegitímne dieťa od svojho narodenia považovalo za rodinného príslušníka vo vzťahu k matke a k iným členom rodiny, a tak mohlo viesť riadny rodinný život. Rovnako i uplatňovanie belgického dedičského práva, podľa ktorého sťažovateľ nebol ako nemanželské dieťa poručiteľa jeho dedičom, bolo Európskym súdom v prípade Vermeire proti Belgicku (rozhodnutie z 29. novembra 1991) považované za porušenie práva na súkromný život. Takisto existuje povinnosť štátu umožniť nezosobášenému otcovi určiť jeho otcovstvo k dieťaťu, ktoré sa narodilo matke žijúcej v manželstve s iným mužom, bez toho, aby si dieťa musel osvojiť (prípad Kroon a ostatní proti Holandsku – rozhodnutie z 27. októbra 1994).

   
 

32.  

Aj keď Európsky súd pre ľudské práva v otázkach úpravy vzťahov medzi biologickými rodičmi vo vzťahu k výchove ich detí spravidla rešpektuje rozhodnutia vnútroštátnych súdov najmä pokiaľ ide o zverenie dieťaťa do výchovy jednému z rodičov po rozvode, zdôrazňuje, že práva druhého rodiča k tomuto dieťaťu nezanikajú. Súd vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že právo rodiča mať možnosť realizovať styk s dieťaťom (the right to access to children) je základnou zložkou práva na rodinný život a to aj  vtedy, keď jeden z rodičov nemá po rozvode alebo rozluke manželstva dieťa v starostlivosti (porovnaj prípady Johansen proti Nórsku - rozhodnutie z 09. júna 1998 a Glaser proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo dňa 19. februára 2000). V prípade Hokkanen proti Fínsku (rozhodnutie z 23. septembra 1994) súd konštatoval porušenie článku 8 Európskeho dohovoru, keď štát zlyhal pri zabezpečení práva druhého z rodičov na styk s dieťaťom.

V otázke rodičovských práv judikoval Európsky súdu za neprípustnú diskrimináciu otca dieťaťa narodeného v mimomanželskom zväzku vo vzťahu k jeho rodičovským právam (prípad Zaunegger proti Nemecku – rozhodnutie z  3. decembra 2009). Podľa ustanovenia § 1626a ods. 1 nemeckého BGB môžu rodičovskú starostlivosť o dieťa, ktoré je narodené mimo manželstva, vykonávať obaja rodičia spoločne v týchto dvoch prípadoch: alebo podajú vyhlásenie o starostlivosti (Sorgeerklärung) alebo uzatvoria manželstvo. Ak nie je naplnený ani jeden z týchto dvoch predpokladov, podľa ustanovenia odseku 2 citovaného ustanovenia matke patrí výlučné právo rodičovskej starostlivosti. Európsky súd konštatoval porušenie práva na rodinný život podľa článku 8 v spojení s porušením zásady nediskriminácie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru. Rovnako i nemecký Spolkový ústavný súd (Bundesverfassungsgericht) vyhlásil rozhodnutím zo dňa 21. júla 2010 citované ustanovenia za nesúladné s nemeckou ústavou garantovaným právom rodičov na starostlivosť a výchovu. Nemecký zákonodarca Reformným zákonom o rodičovskej starostlivosti nezosobášených rodičov (Gesetz zur Reform der elterlichen Sorge nicht miteinander verheirateter Eltern) s účinnosťou od 19. mája 2013 zosúladil vnútroštátnu úpravu s princípmi citovaného rozhodnutia.

http://www.bmj.de/SharedDocs/Downloads/DE/pdfs/GE_Elterliche_Sorge.pdf?__blob=publicationFile

   
 

33. Súhlas s osvojením: Spravidla sa na osvojenie vyžaduje súhlas biologických rodičov. Výnimku tvorí holandské právo, ktoré upravuje oprávnenie biologických rodičov odporovať osvojeniu. Súhlas na osvojenie sa vo väčšine štátoch nevyžaduje vtedy, keď rodič trvalo nevykonáva rodičovské povinnosti alebo nejaví o dieťa záujem. Vzhľadom na závažnosť právnych následkov spojených s osvojením dieťaťa, právne poriadky limitujú prípustnosť osvojenia bez vedomia alebo súhlasu biologického rodiča. Za ohraničenie takej prípustnosti možno považovať významné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Keegan proti Írsku (rozhodnutie z 26. mája 1994), v ktorom sa konštatovalo porušenie práva na rešpektovanie rodinného života, a to tým, že novonarodené dieťa bolo osvojené bez súhlasu a vedomia otca. Podobne aj v prípade Söderbäck proti Švédsku (rozhodnutie z 28. februára 1998) súd rozhodol, že povolením osvojenia dcéry bez súhlasu otca došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 8. Predmetom rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva bola aj potreba rešpektovať názor dieťaťa v prípade medzištátneho osvojenia. Odmietnutie medzištátneho osvojenia dvoch desaťročných detí z Rumunska do Talianska z dôvodu ich nesúhlasu Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval za postup, ktorým rumunské orgány porušili právo osvojiteľov podľa čl. 8 (prípad Pini a iní proti Rumunsku – rozhodnutie z 22. júna 2004).
 

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenie čl. 8 negarantuje právo na osvojenie.

Vo väčšine právnych poriadkov má prednosť osvojenie manželským párom pred osvojením osobou, ktorá nežije v manželstve. Napríklad švajčiarsky občiansky zákonník (ZGB) vyžaduje existenciu manželstva po dobu aspoň piatich rokov. Podľa talianskeho práva je jej dĺžka aspoň tri roky, pričom sa do nej započítava aj dĺžka predmanželského spolužitia osvojiteľov. Právne poriadky štátov, ktoré umožňujú uzavrieť manželstvá osobám rovnakého pohlavia (napr. Španielska, Belgicka, Holandska, Nórska, Švédska), pripúšťajú osvojenie za rovnakých podmienok ako pri manželoch odlišného pohlavia. Aj keď právne poriadky väčšiny krajín, ktoré poznajú inštitút registrovaných partnerstiev, nepripúšťajú možnosť osvojiť dieťa registrovanými partnermi, určitý posun možno zaznamenať v dovolení osvojenia dieťaťa, ak jeden z partnerov je jeho biologickým rodičom (napr. Dánsko). V Portugalsku, Španielsku a v Belgicku je prípustné osvojenie dieťaťa nezosobášeným párom. Holandský občiansky zákonník povoľuje osvojenie aj nezosobášeným párom rovnakého pohlavia. Anglický zákon o adopciách a deťoch z roku 2002 (Adoption and Children Act) je liberálnejší, keďže umožňuje osvojenie manželom, registrovaným partnerom, nezosobášeným párom odlišného alebo rovnakého pohlavia, ako aj slobodnou osobou. Európsky súd sa zaoberal i otázkou adopcie dieťaťa homosexuálne orientovanou ženou. V rozhodnutí E.B. proti Francúzsku (rozhodnutie zo dňa 22. januára 2008) bolo konštatované porušenie článku 14 v spojením s článkom 8 z dôvodu, že francúzske orgány vzali pri posudzovaní žiadosti o adopciu ako rozhodujúcu homosexuálnu orientáciu sťažovateľky. A to aj napriek tomu, že francúzske právo umožňuje adopciu dieťaťa samostatnou osobou.

 

AKTUALITA! 

V Rakúsku vyvolal potrebu zmeny právnej úpravy osvojenia prípad vo veci X a ostatní proti Rakúsku (rozhodnutie zo dňa 19. februára 2013), ktorý konštatoval porušenie práva na rodinný život (čl. 8) v spojením zákazu diskriminácie. Návrh Zákona o zmene adopčného práva z roku 2013 (Adoptionsrechts-Änderungsgesetz 2013) má umožniť aj partnerovi alebo partnerke osvojiť dieťa rodiča, ktorý žije s partnerom v registrovanom partnerstve. Platná právna úprava v Rakúsku totiž podľa názoru Európskeho súdu diskriminačne umožňovala, aby si dieťa adoptoval len manžel rodiča dieťaťa alebo druh rodiča dieťaťa. 

K reforme rakúskeho adopčného práva kpozri:  http://www.parlament.gv.at/PAKT/VHG/XXIV/ME/ME_00528/index.shtml.   

   
 

34. V prípade, že dieťa je na základe rozhodnutia štátneho orgánu odlúčené od rodiny rezultuje z ustanovenia čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru povinnosť, aby dôvody a okolnosti odlúčenia spĺňali jasne stanovené predpoklady (porovnaj prípad Scozzari a Giunta proti Taliansku - rozhodnutie z 13. júla 2000). Umiestnenie dieťaťa mimo rodinu má byť vzhľadom k jeho závažným následkom pre dieťaťa len dočasným opatrením a má byť zrušené ihneď ako to dovoľujú okolnosti prípadu (porovnaj prípad Olsson proti Švédsku - rozhodnutie z 24. marca 1988.  Rodičia odlúčeného dieťaťa majú právo na to, aby štátne orgány svojimi opatreniami podporovali pozitívne rozvoj vzťahu rodičov a dieťaťa a aby nakoniec došlo opätovne k zjednoteniu rodiny. K tomu má slúžiť najmä umožnenie telefonického a písomného kontaktu (porovnaj prípad Eriksson proti Švédsku - rozhodnutie z 22. júna 1989). Odňatie dieťaťa hneď po jeho narodení sa smie uskutočniť len vo veľmi výnimočných prípadoch (porovnaj prípad P., C. a S. proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie z 16. júla 2002).

 

 

35. AKTUALITA!  Z judikatúry Európskeho súdu k otázke: sociálne (právne) otcovstvo vs. biologické otcovstvo: Rozhodnutie Ahrens proti Nemecku (rozhodnutie zo dňa 22.3.2012).

Zo skutkového stavu: P. Ahrens (sťažovateľ) je biologickým otcom dcéry, ktorá sa narodila v auguste roku 2005. Už v čase počatia žila matka s iným mužom (pán M.), ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa. Ten však so súhlasom matky uznal otcovstvo. Matka a pán M. mali dcéru v spoločnej starostlivosti a spoločne ju aj vychovávali. V októbri 2005 podal sťažovateľ žalobu o zapretie otcovstva pána M. k dcére.  Sťažovateľ pri podaní žaloby čestne vyhlásil, že v čase počatia dieťaťa s matkou súložil. Súd určil otcovstvo sťažovateľa na základe krvnej a DNA skúšky a určil možnosť zaprieť otcovstvo pána M. Odvolací súd zrušil rozhodnutie v časti zapretia otcovstva pána M. s odôvodnením, že medzi pánom M. a dieťaťom existuje sociálno-rodinná väzba. Platná právna úprava v nemeckom BGB § 1600:  Biologický otec má právo zaprieť otcovstvo muža, ktorý je právnym otcom len vtedy ak neexistuje medzi právnym otcom a dieťaťom sociálno-rodinná väzba. Sociálno-rodinná väzba existuje vtedy, keď právny otec dieťaťa má alebo mal faktickú zodpovednosť. Ďalej platí prezumpcia, že faktická zodpovednosť existuje vtedy, keď je právny otec v manželstve s matkou dieťaťa alebo keď žije dlhšiu dobu v spoločnej domácnosti s dieťaťom. Európsky súd pre ľudské práva judikovať, že sociálne (právne) otcovstvo smie mať prednosť pred biologickým otcovstvom. Rozhodol, že rozhodnutie nemeckých súdov dať prednosť existujúcemu rodinnému zväzku medzi dieťaťom a jeho právnym otcom oproti vzťahu dieťaťa s biologickým otcom, nie je porušením práva na ochranu rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru v spojením s ustanovením čl. 14.  Štátu Dohovor nebráni najmä ak je to v záujme ochrany záujmov dieťaťa a stability jeho rodinných vzťahov, uplatňovať napádaný postup.

 

 

 

 

 

 

35a.  

Náboženské vyznanie matky a jej príslušnosť k náboženskej spoločnosti Svedkovia Jehovovi boli rozhodujúcim kritériom rakúskych súdov pri zverení dvoch detí do starostlivosti otca. Zverenie viedlo k porušeniu čl. 8 v spojení s čl. 14 (porovnaj rozhodnutie vo veci Hoffman proti Rakúsku zo dňa 23. júna 1993).

Dvojnásobné porušenie práv na rodinný život konštatoval Európsky súd v prípade Giszczak proti Poľsku (rozhodnutie zo dňa 29. novembra 2011), keď poľské úrady neumožnili navštíviť väzňovi svoju dcéru ležiacu v kóme v nemocnici a ani včasne nereagovali na jeho žiadosť o účasť na pohrebe. Európsky súd konštatoval, že vzhľadom k menšej závažnosti trestného činu pre ktorý bol odsúdený, mohli úrady zorganizovať tak návštevu v nemocnici ako aj účasť na pohrebe.

Štáty majú taktiež zabezpečiť efektívny dôkazný prostriedok na popretie určenie otcovstva. V prípade Mikulic proti Chorvátsku (rozhodnutie zo dňa 7. februára 2002) súd konštatoval porušenie práva na rodinný život dieťaťa a jeho matky podľa čl. 8 z dôvodu, že chorvátsky právny poriadok neupravoval povinnosť muža voči ktorému smerovala ich žaloba o určenie otcovstva podrobiť sa DNA testu. Prípad Krušković proti Chorvátsku (rozhodnutie zo dňa 21. júna 2011) bol prvým, ktorý posudzoval Európsky súd a v ktorom konštatoval porušenie práva na rodinný život biologického otca, ktorý nemohol pre pozbavenie spôsobilosti na právne úkony byť zapísaný ako otec dieťaťa narodeného mimo manželstva v matrike.

 

Potrebu reformy slovenského rodinného práva v otázke zapretia otcovstva okrem uvedeného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva umocňuje aj skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č. 290 sp. zn. PL. ÚS 1/2010 zo dňa 20. apríla 2011 rozhodol, že ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov č. 290/2011. Keďže Národná rada Slovenskej republiky si nesplnila svoju Ústavou SR uloženú povinnosť do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu uviesť ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine do súladu s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ustanovenia čl. 125 ods. 3 Ústavy SR stratilo po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky vzal do úvahy skutočnosť, že do publikovania nálezu účinné znenie ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine manželovi matky (t.j. právnemu otcovi) po uplynutí zapieracej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, keď sa dozvedel o narodení dieťaťa, neposkytovalo žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva. To znamená, že otec dieťaťa po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť uplatniť svoje argumenty týkajúce sa zapretia otcovstva na súde napriek tomu, že napr. disponuje biologickým dôkazom, ktorý túto skutočnosť preukazuje. Ústavný súd Slovenskej republiky prízvukoval, že trojročná lehota na podanie zapieracej žaloby ako taká nie je v rozpore s Európskym dohovorom, avšak problematické je jej plynutie. Vo svojom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň naznačil právnu úpravu de lege ferenda kedy by z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom sa mal zobrať do úvahy predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý musí zohľadňovať okamih, v ktorom sa právny otec dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Totiž právnou úpravou ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, neprimerane oslabuje jeho záujmy.

 

Veľmi významným a aktuálnym rozhodnutím Európskeho súdu k otázke kolízie sociálneho (právneho) otcovstva a biologického otcovstvo je rozhodnutie vo veci Ahrens proti Nemecku (rozhodnutie zo dňa 22.3.2012). Pán Ahrens (sťažovateľ) je biologickým otcom dcéry, ktorá sa narodila v auguste roku 2005. Už v čase počatia žila matka s iným mužom (pán M.), ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa. Ten však so súhlasom matky uznal otcovstvo. Matka a pán M. mali dcéru v spoločnej starostlivosti a spoločne ju aj vychovávali. V októbri 2005 podal sťažovateľ žalobu o zapretie otcovstva pána M. k dcére.  Sťažovateľ pri podaní žaloby čestne vyhlásil, že v čase počatia dieťaťa s matkou súložil. Súd určil otcovstvo sťažovateľa na základe krvnej a DNA skúšky a určil možnosť zaprieť otcovstvo pána M. Odvolací súd zrušil rozhodnutie v časti zapretia otcovstva pána M. s odôvodnením, že medzi pánom M. a dieťaťom existuje sociálno-rodinná väzba. Podľa platnej právnej úpravy v nemeckom BGB platí, že biologický otec má právo zaprieť otcovstvo muža, ktorý je právnym otcom len vtedy ak neexistuje medzi právnym otcom a dieťaťom sociálno-rodinná väzba. Sociálno-rodinná väzba existuje vtedy, keď právny otec dieťaťa má alebo mal faktickú zodpovednosť. Ďalej platí prezumpcia, že faktická zodpovednosť existuje vtedy, keď je právny otec v manželstve s matkou dieťaťa alebo keď žije dlhšiu dobu v spoločnej domácnosti s dieťaťom (§ 1600). Európsky súd pre ľudské práva judikovať, že sociálne (právne) otcovstvo smie mať prednosť pred biologickým otcovstvom. Rozhodol, že rozhodnutie nemeckých súdov dať prednosť existujúcemu rodinnému zväzku medzi dieťaťom a jeho právnym otcom oproti vzťahu dieťaťa s biologickým otcom, nie je porušením práva na ochranu rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru v spojením s ustanovením čl. 14.  Štátu Dohovor nebráni, najmä ak je to v záujme ochrany záujmov dieťaťa a stability jeho rodinných vzťahov, uplatňovať napádaný postup nemeckých súdov.

V prípade, že dieťa je na základe rozhodnutia štátneho orgánu odlúčené od rodiny rezultuje z ustanovenia čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru povinnosť, aby dôvody a okolnosti odlúčenia spĺňali jasne stanovené predpoklady (porovnaj prípad Scozzari a Giunta proti Taliansku - rozhodnutie z 13. júla 2000). Umiestnenie dieťaťa mimo rodinu má byť vzhľadom k jeho závažným následkom pre dieťaťa len dočasným opatrením a má byť zrušené ihneď ako to dovoľujú okolnosti prípadu (porovnaj prípad Olsson proti Švédsku - rozhodnutie z 24. marca 1988. Rodičia odlúčeného dieťaťa majú právo na to, aby štátne orgány svojimi opatreniami podporovali pozitívne rozvoj vzťahu rodičov a dieťaťa a aby nakoniec došlo opätovne k zjednoteniu rodiny. K tomu má slúžiť najmä umožnenie telefonického a písomného kontaktu (porovnaj prípad Eriksson proti Švédsku - rozhodnutie z 22. júna 1989). Odňatie dieťaťa hneď po jeho narodení sa smie uskutočniť len vo veľmi výnimočných prípadoch (porovnaj prípad P., C. a S. proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie z 16. júla 2002). Odňatie piatich detí rodičov a ich umiestnenie v zariadení ústavnej starostlivosti s odôvodnením, že rodičia mali ťažkosti nájsť obydlie, je porušením práva na rodinný život (Wallová a Walla proti Českej republike – rozhodnutie zo dňa 26. októbra 2006). V prípade R.M.S. proti Španielsku (rozhodnutie zo dňa 18. júna 2013) došlo k porušeniu práva na rodinný život muža, ktorého dcéru pre chudobné životné pomery odňali a zverili do pestúnskej rodiny bez toho, aby mal s dcérou akýkoľvek kontakt. Európsky súd vytkol španielskym úradom, že nevinuli pred odňatím dcéry nevyvinuli dostatok úsilia k tomu, aby sťažovateľ mohol viesť s dcérou svoj rodinný život.

 

35b. AKTUALIZOVANÝ dňa 6.12.2013

Právo styku rodičov s dieťaťom a medzinárodné únosy

Otázku medzinárodných únosov detí globálne upravuje Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Dohovor“). Tento Dohovor bol prijatý v roku 1980 Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného a súčasťou nášho právneho poriadku sa stal na základe oznámenia č. 119/2001  Z.z. V prípadoch únosov detí medzi členskými štátmi Európskej únie (okrem Dánska) sa Dohovor použije s osobitosťami upravenými v nariadení Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“). K nariadeniu Brusel IIa pozri v ďalšom výklade.

Účelom Dohovoru je jednak zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého štátu alebo sú v ňom zadržiavané [čl. 3 ods. 1 písm. a) a b)], a jednak zabezpečiť, aby sa v ostatných zmluvných štátoch účinne dodržiavali opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku iného zmluvného štátu.

  1. (t.j. premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa) ide vtedy, ak je premiestnenie zároveň porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právozmysle Dohovoru môže vyplývať priamo zo zákona alebo môže byť založené na základe súdneho alebo úradného rozhodnutia. Opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu /čl. 5 písm. a) Dohovoru/. Právo určiť miesto pobytu dieťaťa je v podmienkach slovenského rodinného práva upravené v súvislosti s rozhodnutím o vysťahovaní sa maloletého dieťaťa do cudziny. Toto rozhodnutie je podľa zákona o rodine podstatnou vecou súvisiacou s výkonom rodičovských práv a povinností, o ktorej (ak sa rodičia nedohodnú) rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd (§ 35 ZR). O porušenie opatrovníckeho práva podľa slovenského zákona o rodine pôjde aj v prípade, keď bývalý manžel (otec dieťaťa) počas realizácie styku s dieťaťom toto dieťa premiestni do cudziny, pričom poruší právo matky mať dieťa u seba vyplývajúce z jeho zverenia do výlučnej osobnej starostlivosti na čas po rozvode (§ 24 ZR).

Podľa Dohovoru ďalej platí, že ak jeden z rodičov nadobudne opatrovnícke právo až po premiestnení dieťaťa do cudziny, nepôjde o únos dieťaťa druhým rodičom.

Definícia pojmu únos v nariadení Brusel IIa (čl. 2 bod 11) nadväzuje na definíciu únosu v Dohovore s tým, že nariadenie Brusel IIa vymedzuje situáciu, keď sa opatrovnícke právo považuje za vykonávané spoločne. Ide o právny stav, keď na základe rozsudku alebo na základe zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností /čl. 2 bod 11 písm. b) druhá veta/.

Dohovor sa vzťahuje len na dieťa, ktoré ešte nedosiahlo vek 16 rokov a malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku (čl. 4 Dohovoru). Obvyklý pobyt vzniká v zásade po šiestich mesiacoch pobytu na jednom mieste. Nie je to však jediné rozhodujúce kritérium. Krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je krajina, v ktorej dieťa skutočne reálne určitý čas žilo a v ktorej si vytvorilo určité väzby (napr. z dôvodu navštevovania materskej školy, základnej školy alebo vďaka príbuzným). Pre vymedzenie obvyklého pobytu nie je podstatné miesto narodenia dieťaťa, jeho štátna príslušnosť ani prihlásenie na pobyt. Znaky pojmu obvyklý pobyt:

-         obvyklý pobyt je skutkový, a nie právny koncept; to znamená, že iba jedna právna skutočnosť nešpecifikuje obvyklý pobyt, ale musí sa vyhodnotiť séria skutkových okolností konkrétneho prípadu, aby sa dospelo k záveru, či má osoba niekde obvyklý pobyt,

-         obvyklým pobytom nie je trvalý pobyt či bydlisko, ale nemožno vylúčiť, že sú totožné,

-         miestom obvyklého pobytu je miesto, kde má osoba centrum, ťažisko svojho života, svojich záujmov so zreteľom na svoj rodinný, pracovný či sociálny život,

-         úmysel osoby niekde žiť nie je jediným, ani dostatočným či rozhodujúcim prvkom pre posúdenie obvyklého pobytu (na rozdiel od bydliska),

-         vyžaduje sa určitá doba pobytu na určitom mieste, nemusí však byť neprerušovaná; dočasný aj dlhší pobyt v cudzine nemusí nevyhnutne znamenať stratu obvyklého pobytu v pôvodnom mieste,

-         momentálny pobyt dieťaťa v určitom štáte nemusí znamenať jeho obvyklý pobyt v tomto štáte (napr. pri putovnom spôsobe života),

-         pri určovaní obvyklého pobytu dieťaťa treba brať do úvahy aj jeho vek a v závislosti od neho aj aspekty obvyklého pobytu osoby, ktorá sa o dieťa fakticky stará,

-         nie je vylúčené, že sa nebude dať určiť iba jeden štát, v ktorom má osoba obvyklý pobyt.

Článok 10 nariadenia Brusel IIa osobitne upravuje režim zachovania právomoci orgánu členského štátu nad dieťaťom v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. Zásadne platí, že zostáva zachovaná právomoc orgánu toho členského štátu, kde dieťa malo svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením alebo zadržaním. Táto právomoc zostáva zachovaná dovtedy, kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte, pričom zároveň musia byť splnené predpoklady uvedené v článku 10 písm. a) alebo b) nariadenia Brusel IIa.

Súdny dvor EÚ vykladá pojem obvyklý pobyt v kontexte s článkom 10 nariadenia Brusel IIa v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia (rozsudok vo veci C-497/10 Mercredi proti Chaffe z 22. decembra 2010). V tomto prípade Súdny dvor akcentuje kritériá obvyklého pobytu dojčaťa, ktoré býva so svojou matkou iba niekoľko dní v inom členskom štáte, ako je štát jeho obvyklého pobytu, do ktorého bolo premiestnené. Vtedy sa má podľa názoru Súdneho dvora vziať do úvahy na jednej strane najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania sa matky do tohto štátu a na druhej strane, najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte. Súdny dvor ďalej zdôraznil funkciu vnútroštátneho súdu, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na zreteli všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Dohovor zakladá osobitnú a jednotnú hmotnoprávnu úpravu prípadu s medzinárodným prvkom, v ktorom dôjde k svojvoľnému premiestneniu dieťaťa do cudziny. Právomoc rozhodnúť o navrátení dieťaťa patrí súdu v štáte, v ktorom dieťa malo obvyklý pobyt. V konaní o návrat dieťaťa majú dôležitú úlohu ústredné orgány, ktoré sú ustanovené jednotlivými štátmi a ktoré navzájom spolupracujú a majú viaceré povinnosti (čl. 7 Dohovoru). V Slovenskej republike je týmto ústredným orgánom Centrum pre medzinárodno­právnu ochranu detí a mládeže zriadené Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Pôsobnosť centra je vymedzená v § 74 zákona č. 305/2005  Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele.

Žiadosť o pomoc pri zabezpečovaní návratu dieťaťa môže podať osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá tvrdí, že dieťa bolo premiestnené alebo zadržané v rozpore s opatrovníckym právom. Žiadosť môže podať na ústredný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa, prípadne na ústredný orgán iného zmluvného štátu a musí obsahovať ustanovené náležitosti [čl. 8 písm. a) a b) Dohovoru]. Ak ústredný orgán, ktorému bola žiadosť doručená, má dôvod domnievať sa, že dieťa sa nachádza na území iného zmluvného štátu, žiadosť bezodkladne postúpi ústrednému orgánu tohto zmluvného štátu a informuje o tom dožadujúci ústredný orgán alebo žiadateľa. Ústredný orgán štátu, na ktorého území sa dieťa nachádza, prijme všetky primerané opatrenia na dosiahnutie dobrovoľného vrátenia dieťaťa (čl. 10 Dohovoru). Ak sa do konania zapoja justičné alebo správne orgány zmluvných štátov, v konaní o návrat dieťaťa musia konať bez odkladu. Ak však nevydajú rozhodnutie do šiestich týždňov odo dňa začatia konania, podľa Dohovoru má žiadateľ alebo ústredný orgán dožadujúceho štátu právo na informáciu o dôvodoch meškania (čl. 11 ods. 2 Dohovoru). Lehota šiestich týždňov je však len lehotou na vydanie rozhodnutia o návrate. Je nereálne očakávať, že v tejto lehote má byť realizovaný aj výkon rozhodnutia o návrate. Ak pri omeškaní ešte neuplynula lehota jedného roka odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, treba okamžite nariadiť návrat dieťaťa. Platí to aj vtedy, keď sa konanie o návrat začalo po uplynutí uvedenej jednoročnej lehoty, okrem prípadu, ak sa dieťa už zžilo s novým prostredím (čl. 12 ods. 2 Dohovoru).

Dohovor upravuje prípady, keď justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, na ktorého územie bolo dieťa premiestnené alebo na ktorého území je zadržiavané, môžu upraviť opatrovnícke právo k dieťaťu. Môžu to urobiť vtedy, keď sa po doručení oznámenia o neoprávnenom premiest­není alebo zadržaní dieťaťa podľa čl. 3 Dohovoru rozhodne, že dieťa nemá byť vrátené. To avšak platí len za predpokladu, že v primeranej lehote po doručení oznámenia nebola podaná žiadosť o informáciu o dôvodoch omeškania. Vo veci úpravy opatrovníckeho práva nemožno rozhodnúť po tom, čo bol nariadený návrat dieťaťa.

Odmietnutie návratu dieťaťa je možné v nasledovných troch prípadoch:

1. ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonáva /čl. 13 ods. 1 písm. a) Dohovoru/, alebo

2. ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti súhlasila či sa následne zmierila s premiestnením alebo zadržaním /čl. 13 ods. 1 písm. a) Dohovoru/, alebo

3. ak existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie /čl. 13 ods. 1 písm. b) Dohovoru/.

Bremeno dôkazu o existencii vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, má únosca. Dohovor vychádza z premisy, že najlepším záujmom dieťaťa je jeho vrátenie do pôvodného prostredia, ktoré mu je prirodzenejšie. Musia preto existovať dôvody vážneho nebezpečenstva, ktoré by prevážili nad uvedenou premisou Dohovoru. V praxi by mohlo isť napríklad o dôvody, pre ktoré možno zakázať styk (§ 25 ods. 3 ZR) alebo pre ktoré by dokonca bolo možné rodiča pozbaviť výkonu rodičovských práv (§ 38 ods. 4 ZR). Najnovšia judikatúra Európskeho súdu však ukazuje, že o návrate dieťaťa nemožno rozhodnúť automaticky, či mechanicky. Inými slovami povedané, premisa Dohovoru, že najlepším záujmom dieťaťa je jeho rýchle vrátenie do pôvodného prostredia nezbavuje orgány zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie tvrdenia o existencii vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme (porovnaj rozhodnutie vo veci X. proti Lotyšsku zo dňa 26. novembra 2013). Preto osobitosť konania o návrate dieťaťa okrem iného spočíva v tom, že pri rozhodovaní súdov treba brať do úvahy aj judikatúru Európskeho súdu. Aj pre slovenské štátne orgány má byť podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR rozhodovacia činnosť Európskeho súdu záväznou výkladovou smernicou pri aplikácii právnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy SR.

Judikatúra Európskeho súdu tým, že sa považuje za univerzálnu bázu a všeobecné hodnotové vodidlo pre vnútroštátne orgány, naznačuje základné princípy, ktorými sa majú vnútroštátne súdy spravovať pri rozhodovaní o návrate dieťaťa a pri následnom výkone rozhodnutia. Z hľadiska ľudských práv v prípade rozhodnutia o vrátení, či nevrátení dieťaťa jednoznačne ide o zásah do práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa ustanovenia čl. 8 Európskeho dohovoru. Podľa Európskeho dohovoru zásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnený podľa článku 8 ods. 2, je už samo vykonateľné rozhodnutie o návrate alebo o jeho zamietnutí. Nie je potrebné, aby bolo vykonané (prípad Šneersone a Kampanella proti Taliansku – rozhodnutie z 12. júla 2011). O návrate dieťaťa nemožno rozhodnúť automaticky, či mechanicky. Zásadnou otázkou je, či bola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi súperiacimi záujmami dieťaťa, oboch rodičov a verejného poriadku v rámci voľnej úvahy poskytnutej štátom v takýchto otázkach.

Najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a so zreteľom na jeho povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov (prípad Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku – rozhodnutie zo 6. júla 2010). Záujmy dieťaťa treba vnímať vo viacerých rovinách. Existuje jeho záujem udržať si väzby so svojou rodinou a žiť v zdravom rodinnom prostredí. Perspektíva osobného rozvoja dieťaťa závisí od viacerých individuálnych okolností prípadu, akými sú vek a vyspelosť dieťaťa, prítomnosť či absencia rodiča v jeho živote, prostredie a zážitky dieťaťa. Článok 8 Euróskeho dohovoru obsahuje aj procedurálne záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý a musí umožniť všetkým zúčastneným sa k veci vyjadriť. Vnútroštátny súd musí dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory faktické, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) a vykonať vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov, pričom musí mať na zreteli najlepší záujem uneseného dieťaťa. Konanie o návrate uneseného dieťaťa vrátane výkonu rozhodnutia musí byť rýchle, aby uplynutie času nezanechalo na vzťahu medzi dieťaťom a rodičom, s ktorým nežije, trvalé následky (rozhodnutie Maire proti Portugalsku z 26. marca 2003 a rozhodnutie Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku zo 6. júla 2010). Povinnosť štátu vykonať všetky nevyhnutné kroky pri výkone rozhodnutia o návrate dieťaťa, ktoré možno rozumne vyžadovať, patrí do obsahu jeho pozitívneho záväzku (rozhodnutie Shaw proti Maďarsku z 26. júla 2011). Za rýchle a efektívne konanie v uvedenom prípade v rámci výkonu rozhodnutia nepovažoval súd skutočnosť, že štátne orgány až po deviatich mesiacoch žiadali matku o dobrovoľný návrat dieťaťa a uložili jej len nepatrnú pokutu.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a slobody zdôrazňuje, aby sa súdy pri rozhodovaní o návrate dieťaťa náležite vysporiadali s nebezpečenstvami /v zmysle čl. 13 písm. b) Dohovoru/ vyplývajúcimi pre dieťa z jeho návratu (rozhodnutie Šneersone a Kampanella proti Taliansku z 12. júla 2011). Napríklad v prípade B. proti Belgicku (rozsudok z 10. júla 2012) súd rozhodol, že by došlo k porušeniu práva na súkromný a rodinný život, ak by bol vykonaný príkaz vrátiť dcéru sťažovateľa do Spojených štátov amerických. Vec sa týkala rozhodnutia nariaďujúceho vrátiť do Spojených štátov amerických dieťa, ktoré matka odviezla do Belgicka bez dohody s jeho otcom a bez rozhodnutia súdu. Európsky súd pre ľudské práva a slobody uviedol, že odvolací súd v Ghente sa dostatočne nezaoberal posúdením rizika vyplývajúceho pre dieťa z jeho vrátenia otcovi a že mal vziať do úvahy plynutie času a začlenenie dieťaťa do života v Belgicku, pričom belgickej vláde predbežným opatrením nariadil neposlať dieťa späť do Spojených štátov amerických.

Ako už bolo vyššie poukázané pri rozhodovaní súdov o návrate je potrebné brať zreteľ na judikatúru Európskeho súdu. Významným a vysoko aktuálnym rozhodnutím v problematike medzinárodných únosov je rozhodnutie Európskeho súdu zo dňa 26. novembra 2013 vo veci X. proti Lotyšsku.

Dôvod nenavrátenia dieťaťa podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Dohovoru nariadenie Brusel IIa relativizuje. Platí, že súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate - tzv. undertakings alebo safe habour orders  (čl. 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa). Ide o typické opatrenia, ktoré poznajú právne poriadky krajín common-law, spočívajúce v dohode alebo v garanciách zo strany žiadateľa o vrátenie dieťaťa. Do úvahy prichádza napríklad sľub žiadateľa so späťvzatím trestného oznámenia na únoscu dieťaťa alebo prísľub prokuratúry so stiahnutím zatýkacieho rozkazu na únoscu s cieľom umožniť návrat dieťaťa v sprievode s únoscom. Ďalej ide napríklad o prísľub žiadateľa zabezpečiť ubytovanie pre dieťa a pre únoscu, prípadne ich výživu, či ponechanie dieťaťa v osobnej starostlivosti únoscu.  

Ďalšími osobitnými ustanoveniami (v porovnaní s Dohovorom), ktoré garantujú spravodlivosť konania osobe, ktorej opatrovnícke právo bolo únosom porušené, sú ustanovenia čl. 11 ods. 5 a 6 nariadenia Brusel IIa. Platí, že súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, kým sa osobe, ktorá požiadala o návrat dieťaťa, nedala možnosť vyjadriť sa. Pokiaľ súd rozhodol o nevrátení dieťaťa, musí okamžite, buď priamo, alebo prostredníctvom svojho ústredného orgánu, zaslať odpis súdneho príkazu a súvisiace písomnosti (najmä záznam o súdnych pojednávaniach) súdu alebo ústrednému orgánu členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním. Súdu sa musia všetky uvedené písomnosti zaslať do jedného mesiaca od dátumu príkazu o nevrátení. Ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali konanie na návrh jedného z účastníkov, súd alebo ústredný orgán, ktorému zašlú informácie uvedené informácie, musia o tom informovať účastníkov a vyzvať ich, aby urobili svoje podania na súd v súlade s vnútroštátnym právom do troch mesiacov od dátumu oznámenia, aby súd mohol preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu (čl. 11 ods. 7 nariadenia Brusel IIa).

Odmietnutie je možné aj vtedy, keď sa zistí, že dieťa s návratom nesúhlasí (čl. 13 ods. 2 Dohovoru). Pri posudzovaní nesúhlasu vyjadreného dieťaťom však justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu musí vziať do úvahy vek, stupeň vyspelosti a informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Dohovor neustanovuje vek dieťaťa, po dosiahnutí ktorého musí prihliadať na jeho názor. Logické však je, že čím viac sa dieťa približuje k veku dieťaťa ustanovenému v čl. 4 Dohovoru (t.j. 16 rokov), o to relevantnejší by názor dieťaťa pre súd mal byť. Z analýzy rozhodovacej činnosti súdov viacerých štátov viazaných Dohovorom a nariadením Brusell IIa vyplýva, že už vôľa 10-ročného dieťaťa je pre súd pri rozhodovaní o nenavrátení rozhodujúca. Ak však súd napríklad pri vypočutí dieťaťa zistí, že jeho názor je ovplyvnený vôľou únoscu, súd nemusí vôľu dieťaťa vziať do úvahy.

Dôležitým ustanovením, ktorým sa jednotlivé štáty Dohovoru sčasti vzdávajú svojej výlučnej jurisdikcie, je čl. 17 Dohovoru, podľa ktorého skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydané alebo je uznané rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutie návratu dieťaťa podľa Dohovoru. Justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu však dôvody, ktoré viedli k vydaniu takéhoto rozhodnutia, môžu vziať do úvahy pri postupe podľa Dohovoru.

Treba mať na zreteli, že rozhodnutie podľa Dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. Toto rozhodnutie nenahrádza napríklad rozhodnutie slovenského súdu o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode (§ 24 ZR) alebo o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o úprave styku s dieťaťom v ďalších prípadoch (§ 36 ZR).

Rozhodnutia súdu členského štátu zamietajúce návrh na okamžité vrátenie dieťaťa na územie, kde je daná miestna príslušnosť súdu iného členského štátu, a týkajúce sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu nemajú podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ vplyv na rozhodnutia, ktoré sa majú vydať v tomto inom členskom štáte o návrhoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností, ktoré boli podané skôr a o ktorých sa stále koná (rozsudok vo veci C-497/10 Mercredi proti Chaffe z 22. decembra 2010).

Štátom Dohovoru sa zakazuje požadovať vyššie overenie (legalizáciu) alebo podobnú formálnu náležitosť (formalizmus) konania. Každá žiadosť, písomnosť alebo iná listina zasielaná ústrednému orgánu dožiadaného štátu sa vyhotoví v pôvodnom jazyku a pripojí sa k nej preklad do úradného jazyka alebo do jedného z úradných jazykov dožiadaného štátu. Ak takýto preklad nemožno zabezpečiť, prekladá sa do francúzštiny alebo angličtiny. S výnimkou nákladov spojených s návratom dieťaťa je konanie bezplatné. Cudzincom sa vo veciach súvisiacich s vykonávaním Dohovoru garantuje nárok na procesnú pomoc a právne poradenstvo za rovnakých podmienok, aké majú štátni občania.

Ak dieťa bolo neoprávnene premiestnené na územie Slovenskej republiky, dôležité postavenie má Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. To posúdi žiadosť rodiča o návrat dieťaťa a vyzve rodiča, ktorý dieťa na územie Slovenskej republiky premiestnil, aby dobrovoľne zabezpečil návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu.


 

 

 

   
 

36.

Dôležitosť súdneho rozhodnutia o povolení uzavrieť manželstvo maloletému vyžaduje, aby sa súdy starostlivo venovali zisťovaniu skutočného stavu veci. Najmä musia venovať pozornosť osobám obidvoch snúbencov a preverovať všetky okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie ich predpokladov k založeniu harmonickej rodiny a k riadnej výchove detí.

 

Súdy sa musia zaoberať aj otázkou, ako bude rodina, ktorú hodlajú snúbenci založiť, plniť svoju ekonomickú funkciu. Preto treba zisťovať zárobky oboch snúbencov, a pokiaľ ešte žiadny z nich nie je zárobkovo činný, treba skúmať, ako inak bude rodina hmotne zabezpečená; v týchto prípadoch je namieste zisťovať zárobkové pomery rodičov snúbencov. Súd by mal prihliadať aj na to, ako bude uspokojená bytová potreba snúbencov v prípade uzavretia manželstva, keďže uspokojivé bytové pomery sú takisto jedným z predpokladov zdarného vývoja manželstva. 

 

(Zo správy a zo zhodnotenia úrovne rozhodovania súdov Českej socialistickej republiky vo veciach povolenia uzavrieť manželstvo maloletým starším ako šestnásť rokov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR z 31. mája 1976, sp. zn. Cpj 179/75, R 30/1976)

 

Z odôvodnenia:

 

Na podanie návrhu na povolenie uzavrieť manželstvo je oprávnený len maloletý, ktorý mieni manželstvo uzavrieť (§ 194 ods. 1 OSP).

 

Rodičia niekedy návrh maloletého nadbytočne spolupodpisujú. Ojedinele je návrh podaný rodičmi alebo niektorým z nich. V týchto prípadoch, kedy je návrh podaný rodičmi, súdy správne predvolávajú maloletého na spísanie jeho návrhu. Výnimočne však dochádza nesprávne aj k tomu, že sa maloletý k návrhu rodičov len „pripojí". Na niektorých súdoch bola zistená nesprávna prax, kedy aj v návrhoch spisovaných na súde je ako navrhovateľ uvedený nielen maloletý, ale aj jeho plnoletý snúbenec, alebo sa ako navrhovatelia uvádzajú aj rodičia maloletého.

 

Boli zistené ojedinelé prípady, kedy návrh na povolenie uzavrieť manželstvo bol podaný maloletým navrhovateľom zastúpeným advokátom. V niektorých prípadoch bola plná moc podpísaná maloletým, inokedy nesprávne rodičmi alebo jedným z nich. Pre konanie o povolenie uzavrieť manželstvo robí ustanovenie § 194 ods. 1 OSP maloletého procesne spôsobilým a v tomto rozsahu môže aj maloletý navrhovateľ sám splnomocniť advokáta ako svojho zástupcu.

 

V praxi dochádza aj k tomu, že návrh podľa ustanovenia § 194 ods. 1 OSP podávajú obidvaja snúbenci, pretože sú maloletí, a súdy niekedy spájajú tieto návrhu na spoločné prejednanie. Túto prax je treba považovať za správnu, nakoľko ide o skutkovú súvislosť (§ 112 ods. 1 OSP), a to aj vtedy, ak k prejednaniu návrhov sú príslušné rôzne súdy. V takomto prípade je namieste predložiť vec na rozhodnutie o jej prikázaní podľa ustanovenia § 12 ods. 2 OSP.

 

Boli zistené také prípady, kedy maloletý podal návrh ešte pred dosiahnutím veku šestnásť rokov. Súdy väčšinou takýchto maloletých navrhovateľov v zmysle ustanovenia § 5 OSP a § 13 ods. 1 ZR (teraz § 11 ZR – pozn. autora) poučujú a vedú ich k tomu, aby návrh zobrali späť; inak musia návrh zamietnuť.

 

Vo veci sp. zn. 6 Nc 387/75 Okresného súdu v Mladej Boleslavi podala návrh maloletá navrhovateľka mladšia ako šestnásť rokov a súd namiesto zamietnutia návrhu nesprávne konanie s odkazom na ustanovenie § 104 ods. 1 OSP zastavil.

 

Niektoré súdy si dostatočne neuvedomujú, že ustanovenie § 194 ods. 1 OSP robí maloletého spôsobilým v tomto konaní samostatne konať a že preto nie je namieste ustanovovať mu opatrovníka podľa ustanovenia § 37 ods. 3 ZR (teraz § 31 ZR – pozn. autora).

 

Dôležitosť súdneho rozhodnutia o povolení uzavrieť manželstvo maloletému vyžaduje, aby sa súdy starostlivo venovali zisťovaniu skutočného stavu veci. Najmä musia venovať pozornosť osobám obidvoch snúbencov a preverovať všetky okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie ich predpokladov k založeniu harmonickej rodiny a k riadnej výchove detí. Predovšetkým je treba vždy z rodného listu alebo občianskeho preukazu obidvoch snúbencov zistiť ich vek. To má význam nielen z hľadiska ustanovenia § 13 ods. 1 ZR (teraz § 11 ZR – pozn. autora), ale aj pre posúdenie duševnej pripravenosti maloletého pre manželstvo a rodičovstvo.

 

Ku zisteniu morálneho profilu a charakterových vlastností snúbencov môžu najlepšie prispieť správy národných výborov v bydliskách snúbencov, zamestnávateľských organizácií, riaditeľstiev škôl a odborných učilíšť. Vzhľadom k tomu, že snúbenci ako nastávajúci rodičia majú pred spoločnosťou zodpovednosť za budúcu výchovu svojich detí, ktorým majú byť príkladom, je treba skúmať, aký majú pomer k práci, aké je ich správanie na verejnosti, vzťah ku spoluobčanom, záujem o verejné dianie a zapojenie v spoločenských organizáciách. V týchto smeroch je treba dotazy konkrétne formulovať. V odôvodnených prípadoch je vhodné zaoberať sa aj občianskym profilom rodičov snúbencov, najmä pokiaľ mladí manželia budú s nimi bývať v spoločnej domácnosti.

 

Súdy sa musia zaoberať aj otázkou, ako bude rodina, ktorú hodlajú snúbenci založiť, plniť svoju ekonomickú funkciu. Preto treba zisťovať zárobky oboch snúbencov, a pokiaľ ešte žiadny z nich nie je zárobkovo činný, treba skúmať, ako inak bude rodina hmotne zabezpečená; v týchto prípadoch je namieste zisťovať zárobkové pomery rodičov snúbencov. Súd by mal prihliadať aj na to, ako bude uspokojená bytová potreba snúbencov v prípade uzavretia manželstva, keďže uspokojivé bytové pomery sú takisto jedným z predpokladov zdarného vývoja manželstva.

 

Bez zistenia vyššie uvedených okolností sa súd nezaobíde v žiadnom prípade; niekedy však jednotlivé prípady vyžadujú, aby boli vykonané ešte ďalšie dôkazy potrebné k posúdeniu, či uzavretie manželstva je v súlade so spoločenským účelom manželstva podľa § 13 ods. 1 ZR (teraz účelom manželstva podľa § 11 ods. 1 ZR – pozn. autora), či možno dôvodne očakávať, že snúbenci založia harmonickú rodinu a budú riadne vychovávať svoje deti.

 

Ak vyjde v priebehu konania najavo, že ohľadom navrhovateľa alebo jeho snúbenca je založený spis starostlivosti o maloletých (P, Nc), je treba konštatovaním obsahu tohoto spisu vykonať dôkaz.

 

Pokiaľ niektorý zo snúbencov bol už trestaný, treba vyžiadať trestný spis o jeho odsúdení. Znalosť obsahu spisu významne prispeje k posúdeniu morálneho profilu snúbenca, jeho pomeru k spoločnosti a možno z neho vyvodiť aj pravdepodobný vývoj budúceho manželstva. Ak bezúhonnosť snúbencov nie je nepochybná, je vždy namieste vyžadovať si výpis z registra trestov.

 

Ak je snúbenec navrhovateľa rozvedený, vždy treba vyžiadať príslušný rozvodový spis, pretože aj dôvody, ktoré viedli k rozvodu jeho manželstva, môžu mať pre posúdenie veci význam.

 

Účastníkmi konania o povolenie uzavrieť manželstvo sú ten, kto hodlá uzavrieť manželstvo, a jeho zákonní zástupcovia (§ 194 ods. 2 OSP).

 

Citované zákonné ustanovenie súčasne ukladá, aby pred rozhodnutím bol vypočutý navrhovateľ, aj ten, s kým má byť manželstvo uzavreté.

 

Výsluch toho, kto hodlá uzavrieť manželstvo, väčšinou správne súdy zameriavajú na zistenie skutočných dôvodov vedúcich k uzavretiu manželstva, na rozumovú pripravenosť navrhovateľa pre manželstvo a rodinný život a na vzájomný vzťah snúbencov. Súdy pritom majú usilovať o nadviazanie úzkeho kontaktu s obidvomi snúbencami. Najmä pri výsluchu navrhovateľa sa musí zisťovať jeho skutočné zmýšľanie, či sa pre uzavretie manželstva nerozhodol len z dôvodov tehotenstva, alebo či nie je na neho v tomto smere vykonávaný nátlak rodičmi.

 

Ustanovenie § 194 ods. 2 OSP ukladá, aby výsluch maloletého navrhovateľa bol vykonaný v neprítomnosti iných osôb. Toto ustanovenie nie je súdmi dôsledne dodržiavané. Je treba trvať na tom, aby sa pri výsluchu maloletého navrhovateľa z pojednávacej miestnosti vzdialili nielen rodičia a snúbenec navrhovateľa, ale aj ostatné osoby prítomné v pojednávacej miestnosti. Nie je totiž vylúčené, že aj prítomnosťou týchto ďalších osôb by mohol byť navrhovateľ ovplyvnený vo svojom rozhodovaní o tak závažnom kroku, akým je uzavretie manželstva. Skutočnosť, že navrhovateľ bol vypočutý v neprítomnosti iných osôb, musí byť zachytená v zápisnici o pojednávaní, čo rovnako niekedy súdy opomínajú.

 

Výsluch navrhovateľa ako účastníka konania a výsluch toho, s kým má byť manželstvo uzavreté, patrí v konaní podľa ustanovenia § 194 OSP k najdôležitejším dôkazným prostriedkom. Predovšetkým na základe ich výsluchu môže totiž súd posúdiť, či uzavretie manželstva bude v súlade so spoločenským účelom manželstva. Ide preto o závažné pochybenie, ak súd niektorého zo snúbencov nevypočuje buď vôbec, alebo ak sa obmedzí len na jeho stručný výsluch.

 

Výsluch oboch snúbencov treba zamerať na otázku vzájomných citových vzťahov, na ich zámery a ciele v blízkej i vzdialenejšej budúcnosti, na vzťah každého z nich k rodičom druhého snúbenca, prípadne aj na vzťah k očakávanému dieťaťu. Často sa súd snúbencov pýta, či si uvedomujú povinnosti, ktoré im založením rodiny vzniknú, či vedia hospodáriť s peniazmi a či ovládajú domáce práce a starostlivosť o dieťa. Informácia o dĺžke známosti snúbencov umožňuje súdu posúdiť, či snúbenci mali možnosť dostatočne navzájom poznať svoje povahové vlastnosti.

 

Obsahovo býva výsluch rodičov navrhovateľa zameriavaný najmä na okolnosti priebehu známosti snúbencov, na ich pripravenosť na manželstvo, na postoj rodičov k zamýšľanému sobášu a na ich vzťah k snúbencovi navrhovateľa. Ďalej bývajú rodičia dotazovaný, ako bude riešená bytová potreba budúcich manželov, a ak sú obidvaja snúbenci doposiaľ bez vlastného zárobku, tiež na to, ako bude zabezpečená úhrada ich hmotných potrieb, prípadne potrieb zakladanej rodiny.

 

Ustanovenie § 8 ods. 2 veta druhá OZ ustanovuje, že pred dosiahnutím veku osemnástich rokov sa nadobúda plnoletosť len uzavretím manželstva. Len výnimočne možno zo zápisnice o pojednávaní zistiť, že o tomto významnom právnom dôsledku uzavretia manželstva maloletým boli navrhovateľ a jeho rodičia poučení. Možno síce predpokladať, že v niektorých prípadoch bolo navrhovateľovi poučenie podľa § 8 ods. 2 veta druhá OZ dané a že len do zápisnice táto skutočnosť nebola uvedená, predsa však treba pripomenúť, že tomuto poučovaniu navrhovateľov musia súdy venovať náležitú pozornosť.

 

Súdy zabúdajú aj na to, že je treba vhodným poučením viesť navrhovateľa a jeho snúbenca k tomu, aby k založeniu rodiny pristupovali s náležitým vedomím zodpovednosti, že je treba vysvetliť navrhovateľovi význam a spoločenské poslanie manželstva a otázky vzťahov medzi manželmi (teraz § 18 až § 20 ZR); dané poučenie je treba taktiež uviesť v zápisnici o pojednávaní.

 

Výrok rozsudku nebýva v niektorých prípadoch v súlade s ustanovením § 194 ods. 1 a 3 OSP o povolení uzavrieť manželstvo, ktoré tiež vyžaduje, aby vo výroku rozsudku bol presne označený ten, s kým má byť manželstvo uzavreté. Týmto požiadavkám vyhovuje výrok tohoto znenia:

 

Súd povoľuje, aby maloletá, A. B., nar. 5. 8. 19.., učnica, bytom v L., Hálkova 7, dcéra M. B. a N. B. rod. C., uzavrela manželstvo s V.Z., nar. 20. 5. 19.., automechanikom, bytom v L., Nerudova 15, synom A. Z. a B. Z. rod. D.

 

Vo väčšine prípadov je dôvodom na podanie návrhu tehotenstvo snúbenice; iné dôvody sa uplatňovali len ojedinele. Išlo napríklad o to, že snúbenci už majú spolu dieťa, že spolu ako druh a družka žijú v spoločnej domácnosti, že majú možnosť získať vlastný byt či pôžičku alebo iné rodinné dôvody. Uvádzaný býva aj citový vzťah medzi snúbencami.

 

Zákon bližšie neurčuje, ktoré dôvody možno považovať za také závažné, že môžu odôvodniť výnimočné rozhodnutie, akým je povolenie uzavrieť manželstvo maloletému staršiemu ako šestnásť rokov. Pôjde o také dôvody, ktoré majú význam nielen z hľadiska osobných záujmov snúbencov, ale zodpovedajú aj záujmom spoločnosti. Predovšetkým musia byť u snúbencov zistené také vlastnosti, ktoré oprávňujú predpokladať, že založené manželstvo bude harmonické, pevné a trvalé. Snúbenci musia svojou telesnou i duševnou vyspelosťou, svojím doterajším životom, povahovými vlastnosťami a pomerom k práci dávať záruku, že ich manželstvo bude plniť svoje spoločenské poslanie. Súdy preto robia chybu, ak každý prípad neposudzujú zo všetkých uvedených hľadísk a ak niekedy tehotenstvo snúbenice samo osebe považujú za dôležitý dôvod.

 

K zamietnutiu návrhu dochádza v tých prípadoch, v ktorých je ako dôvod uvádzaný len citový vzťah medzi snúbencami alebo v ktorých k podaniu návrhu vedie snaha po hmotnom zaopatrení snúbenice, a ak bolo u niektorého zo snúbencov zistené vážnejšie morálne narušenie.

 

ZDROJ: http://www.najpravo.sk/judikatura/rodinne-pravo/rodina-a-manzelstvo/povolenie-uzavriet-manzelstvo-maloletemu-starsiemu-ako-16-rokov.html?print=1

 

   
   
   
   
   
   
   
   
   

Podklady k výučbe v zimnom sem. 2012/2013

 

Porovnávacie rodinné právo

 

Islamské manželské právo

 

 

1. Qur'an Sura 4, Women (Al-Nesã’) 24/32 :

 

Sahih International

And marry the unmarried among you and the righteous among your male slaves and female slaves. If they should be poor, Allah will enrich them from His bounty, and Allah is all-Encompassing and Knowing.

 

Czech

Umožňujte sňatek svobodným, žijícím mezi vámi, a rovněž bezúhonným z vašich otroků a otrokyň. A jsou-li potřební, Bůh je obohatí z laskavosti Své a Bůh je velkorysý, vševědoucí.

 

German

Verheiratet die ledigen Frauen und Männer, die unter euch sind, desgleichen die Rechtschaffenen unter euren Sklaven und Sklavinnen! Sollten sie arm sein, wird Gott sie aus Seiner Gabenfülle reich machen. Gott umfaßt alles, und Sein Wissen ist unermeßlich.

 

2. schvaľuje sa túžba po manželstve, ide o základnú ľudskú potrebu, ktorá nemá byť potláčaná (Prof. al-Sadlaan, Fiqh Made Easy 157)

 

3. Abdullah ibn Masud berichtete: „Wir zogen zum Kampf mit dem Propheten, Allahs Segen und Friede auf ihm, aus und hatten für uns keine Frauen. Wir sagten: ‚O Gesandter Allahs, sollen wir uns nicht kastrieren lassen?’ Und er verbot es uns.“

 

4. Qur'an 30/21

Sahih International

And of His signs is that He created for you from yourselves mates that you may find tranquillity in them; and He placed between you affection and mercy. Indeed in that are signs for a people who give thought.

 

Czech

A patří k Jeho znamením, že vám z vás samých manželky stvořil, abyste u nich klid nalezli. A vložil mezi vás lásku a dobro - a věru jsou v tom znamení pro lidi přemýšlivé.

 

German

Zu Seinen Zeichen gehört, daß Er euch aus eurer Art Gattinnen erschaffen hat, damit ihr bei ihnen Ruhe findet, und Er hat zwischen euch Liebe und Barmherzigkeit bewirkt. Darin sind Zeichen für Menschen, die nachdenken können.

 

5. Abdullah berichtete: „Wir waren zur Zeit des Propheten,

Allahs Segen und Friede auf ihm, noch junge Männer, die

nichts hatten, und der Gesandte Allahs, Allahs Segen und

Friede auf ihm, sagte zu uns: ‚O ihr jungen Leute, wer von

euch in der Lage ist, den Pflichten der Ehe nachzugehen, der

soll heiraten, denn dies hilft, die Blicke zurückzuhalten und die

Keuschheit vor Schändlichkeiten zu wahren. Wer aber dies

nicht zu tun vermag, der soll fasten, denn es ist eher für ihn ein

Schutz (vor sündhafter Handlung)!’“

 

6. Qur'an 24/33

 

Sahih International

But let them who find not [the means for] marriage abstain [from sexual relations] until Allah enriches them from His bounty. And those who seek a contract [for eventual emancipation] from among whom your right hands possess - then make a contract with them if you know there is within them goodness and give them from the wealth of Allah which He has given you. And do not compel your slave girls to prostitution, if they desire chastity, to seek [thereby] the temporary interests of worldly life. And if someone should compel them, then indeed, Allah is [to them], after their compulsion, Forgiving and Merciful.

 

Czech

A nechť ti, kdož nenalézají možnost sňatku, jsou zdrženliví, pokud je Bůh neobohatí z laskavosti Své. -S těmi z otroků vašich, kteří usilují o písemnou dohodu o propuštění, uzavřete tuto dohodu, jestliže o nich víte, že je v nich dobré, a podarujte je z majetku Božího, který vám dal! - A nenuťte své mladé otrokyně, které chtějí žít jako muhsany, k nemravnosti, toužíce po statcích tohoto života pozemského. A ten, kdo je k tomu nutí, (bude potrestán); a Bůh bude potom, co k tomu byly donuceny, odpouštějící, slitovný.

 

German

Diejenigen, die über keine Mittel für eine Ehe verfügen, sollen Keuschheit üben, bis Gott ihnen aus Seiner Gabenfülle Mittel gewährt! Denjenigen unter euren Sklaven, die um einen Freibrief bitten, sollt ihr diesen ausstellen, sofern ihr von ihrem guten Willen überzeugt seid! Schenkt ihnen von den Gütern, die Gott euch beschert hat! Ihr sollt eure Sklavinnen nicht zur Unzucht zwingen, wenn sie selbst ehrbar leben wollen, nur weil ihr nach den vergänglichen Gütern des irdischen Lebens trachtet! Wer sie aber gezwungen hat und das dann bereut, dem wird Gott voller Vergebung und Erbarmen verzeihen.

7. Surat An-Nisā' (The Women) 4/23

 

Sahih International

Prohibited to you [for marriage] are your mothers, your daughters, your sisters, your father's sisters, your mother's sisters, your brother's daughters, your sister's daughters, your [milk] mothers who nursed you, your sisters through nursing, your wives' mothers, and your step-daughters under your guardianship [born] of your wives unto whom you have gone in. But if you have not gone in unto them, there is no sin upon you. And [also prohibited are] the wives of your sons who are from your [own] loins, and that you take [in marriage] two sisters simultaneously, except for what has already occurred. Indeed, Allah is ever Forgiving and Merciful.

 

Czech

A jsou vám zakázány jako manželky vaše matky, vaše dcery, vaše sestry, vaše tety z otcovy i matčiny strany, vaše neteře z bratrovy a sestřiny strany, vaše kojné a vaše soukojenky a matky vašich žen a vaše nevlastní dcery, jež jsou ve vaší péči a jež se narodily z žen, k nimž jste již vešli - však jestliže jste k nim nevešli, není to pro vás hříchem - a manželky vašich synů, narozených z vašeho ledví, a dále dvě sestry současně, ledaže se to stalo již v minulosti. A Bůh je věru odpouštějící, slitovný.

 

German

Euch ist verboten zu heiraten: eure Mütter, Töchter, Schwestern, Tanten (väterlicherseits und mütterlicherseits), eure Nichten (Töchter des Bruders und der Schwester), die Mütter, die euch gestillt haben, eure Milchschwestern, eure Schwiegermütter, die in eurer Obhut befindlichen Stieftöchter - es sei denn, daß ihr zu ihren Müttern nicht eingegangen seid, denn dann sind sie euch nicht verboten - und eure Schwiegertöchter (Ehefrauen von leiblichen Söhnen). Ihr sollt nicht zwei Schwestern zugleich heiraten. Gott verzeiht, was vor diesem Verbot vorgefallen ist. Gott ist voller Vergebung und Barmherzigkeit.

 

8. Surat An-Nisā' (The Women) 4/22

 

Sahih International

And do not marry those [women] whom your fathers married, except what has already occurred. Indeed, it was an immorality and hateful [to Allah ] and was evil as a way.

 

Czech

A neberte si za manželky ženy, jež byly provdány za vaše otce, leda že se to stalo už v minulosti. A věru je to hanebnost zavrženíhodná a způsob hnusný!

 

German

Ihr sollt keine zu Ehefrauen nehmen, die eure Väter geheiratet hatten. Das ist ein schändlicher, abscheulicher Weg. Gott verzeiht den Menschen, die vor diesem Verbot so etwas getan haben.

 

9. Surat Al-Baqarah (The Cow) 2/221

 

Sahih International

And do not marry polytheistic women until they believe. And a believing slave woman is better than a polytheist, even though she might please you. And do not marry polytheistic men [to your women] until they believe. And a believing slave is better than a polytheist, even though he might please you. Those invite [you] to the Fire, but Allah invites to Paradise and to forgiveness, by His permission. And He makes clear His verses to the people that perhaps they may remember.

 

Czech

Nevstupujte ve sňatek s modloslužebnicemi, pokud neuvěří; a věřící otrokyně je věru lepší než modloslužebnice, i když se vám tato více líbí. Neprovdávejte dcery své za modloslužebníky, pokud tito neuvěří; a věřící otrok je věru lepší než modloslužebník, i když se vám tento více líbí. Takoví lidé vás zvou do ohně pekelného, zatímco Bůh vás zve do ráje a k odpuštění, s dovolením Svým, a objasňuje znamení Svá lidem - snad si to připomenou!

 

German

Heiratet keine Ungläubigen, bis sie an Gott glauben! Eine gläubige Leibeigene ist besser als eine ungläubige Freie, die euch gefallen könnte. Verheiratet (die unter eurer Obhut stehenden) Frauen nicht mit ungläubigen Männern, bis sie an Gott glauben! Ein gläubiger Leibeigener ist besser als ein ungläubiger Freier, der euch gefallen könnte. Die Ungläubigen verführen zu Lastern, die einen in die Hölle bringen. Gott aber lädt euch zum Paradies und zur Vergebung durch Seine Gnade ein. Er macht den Menschen Seine offenbarten Zeichen klar, damit sie Seiner gedenken.

 

10. Surat An-Nisā' (The Women) 24/3

 

Sahih International

The fornicator does not marry except a [female] fornicator or polytheist, and none marries her except a fornicator or a polytheist, and that has been made unlawful to the believers.

 

Czech

A cizoložník se smí oženit jedině s cizoložnicí nebo modloslužebnicí a cizoložnice se smí vdát jedině za cizoložníka nebo modloslužebníka - a takové sňatky jsou věřícím zakázány.

 

German

Ein Mann, der die Unzucht gutheißt, wird nur eine heiraten wollen, die Unzucht gutheißt oder Gott Gefährten beigesellt. Eine Frau, die die Unzucht gutheißt, wird nur einen heiraten wollen, der die Unzucht gutheißt oder Gott Gefährten beigesellt. Unzucht ist den Gläubigen verboten.

 

 

11. Surat Al-Mā'idah (The Table Spread) 5/5

 

Sahih International

This day [all] good foods have been made lawful, and the food of those who were given the Scripture is lawful for you and your food is lawful for them. And [lawful in marriage are] chaste women from among the believers and chaste women from among those who were given the Scripture before you, when you have given them their due compensation, desiring chastity, not unlawful sexual intercourse or taking [secret] lovers. And whoever denies the faith - his work has become worthless, and he, in the Hereafter, will be among the losers.

 

Czech

Dnes jsou vám dovoleny výtečné pokrmy; jídla těch, jimž dostalo se Písma, jsou vám též dovolena a pokrmy vaše jsou zase dovoleny jim. A dovoleny jsou vám muhsany z věřících žen a muhsany z těch, jimž dostalo se Písma před vámi, jestliže jste jim dali jejich odměnu a chováte-li se jako muži spořádaní, nikoliv jako cizoložníci nebo ti, kdož si berou milenky. A kdokoliv zavrhne víru, toho skutky budou marné a v životě budoucím bude mezi těmi, kdož ztrátu utrpí.

 

German

Heute sind euch die guten Dinge erlaubt. Das Essen der Schriftbesitzer ist euch erlaubt, wie euer Essen ihnen erlaubt ist. Ihr dürft freie, ehrbare muslimische Frauen und freie ehrbare Frauen aus den Gemeinden der Schriftbesitzer heiraten, wenn ihr ihnen die ihnen zustehende Morgengabe entrichtet mit der Absicht, eine Ehe zu schließen und nicht uneheliche Verhältnisse zu unterhalten oder Konkubinen zu nehmen. Wer den rechten Glauben verleugnet, dem nützen gute Taten nichts, und am Jüngsten Tag gehört er zu den Verlierern.

 

12. Surat An-Nisā' (The Women)  4/3

 

Sahih International

And if you fear that you will not deal justly with the orphan girls, then marry those that please you of [other] women, two or three or four. But if you fear that you will not be just, then [marry only] one or those your right hand possesses. That is more suitable that you may not incline [to injustice].

 

Czech

Bojíte-li se, že nebudete spravedliví k sirotkům... berte si za manželky ženy takové, které jsou vám příjemné, dvě, tři a čtyři; avšak bojíte-li se, že nebudete spravedliví, tedy si vezměte jen jednu nebo ty, jimiž vládnou pravice vaše. A tak se nejlépe vyhnete odchýlení.

 

German

Wie ihr zu befürchten habt, den Waisen gegenüber ungerecht zu sein, so sollt ihr euch gleichfalls davor zurückhalten, eure Frauen durch Ungerechtigkeit zu betrüben. Zwei, drei oder höchstens vier könnt ihr zugleich heiraten unter der Bedingung, sie alle gleich mit Gerechtigkeit zu behandeln. Fürchtet ihr, nicht gerecht sein zu können, so heiratet nur eine, oder begnügt euch mit euren leibeigenen Frauen! So bleibt ihr bei der Gerechtigkeit (und vermeidet, viele Kinder zu haben, für die ihr nicht aufkommen könnt).

Normal 0 21 false false false MicrosoftInternetExplorer4

Aj keď Európsky súd pre ľudské práva v otázkach úpravy vzťahov medzi biologickými rodičmi vo vzťahu k výchove ich detí spravidla rešpektuje rozhodnutia vnútroštátnych súdov najmä pokiaľ ide o zverenie dieťaťa do výchovy jednému z rodičov po rozvode, zdôrazňuje, že práva druhého rodiča k tomuto dieťaťu nezanikajú. Súd vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že právo rodiča mať možnosť realizovať styk s dieťaťom (the right to access to children) je základnou zložkou práva na rodinný život a to aj  vtedy, keď jeden z rodičov nemá po rozvode alebo rozluke manželstva dieťa v starostlivosti (porovnaj prípady Johansen proti Nórsku - rozhodnutie z 09. júna 1998 a Glaser proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo dňa 19. februára 2000). V prípade Hokkanen proti Fínsku (rozhodnutie z 23. septembra 1994) súd konštatoval porušenie článku 8 Európskeho dohovoru, keď štát zlyhal pri zabezpečení práva druhého z rodičov na styk s dieťaťom.

V otázke rodičovských práv judikoval Európsky súdu za neprípustnú diskrimináciu otca dieťaťa narodeného v mimomanželskom zväzku vo vzťahu k jeho rodičovským právam (prípad Zaunegger proti Nemecku – rozhodnutie z  3. decembra 2009). Podľa ustanovenia § 1626a ods. 1 nemeckého BGB môžu rodičovskú starostlivosť o dieťa, ktoré je narodené mimo manželstva, vykonávať obaja rodičia spoločne v týchto dvoch prípadoch: alebo podajú vyhlásenie o starostlivosti (Sorgeerklärung) alebo uzatvoria manželstvo. Ak nie je naplnený ani jeden z týchto dvoch predpokladov, podľa ustanovenia odseku 2 citovaného ustanovenia matke patrí výlučné právo rodičovskej starostlivosti. Európsky súd konštatoval porušenie práva na rodinný život podľa článku 8 v spojení s porušením zásady nediskriminácie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru. Rovnako i nemecký Spolkový ústavný súd (Bundesverfassungsgericht) vyhlásil rozhodnutím zo dňa 21. júla 2010 citované ustanovenia za nesúladné s nemeckou ústavou garantovaným právom rodičov na starostlivosť a výchovu. Nemecký zákonodarca Reformným zákonom o rodičovskej starostlivosti nezosobášených rodičov (Gesetz zur Reform der elterlichen Sorge nicht miteinander verheirateter Eltern) s účinnosťou od 19. mája 2013 zosúladil vnútroštátnu úpravu s princípmi citovaného rozhodnutia.